mama · rodina · šťastie · život

Keď má matka dovolenku…

Predstavte si to, konečne si zoberiete dovolenku, urobíte si tristopäťdesiatosem plánov čo budete robiť a viete čo sa stane? TOTO…

Kedže sa blížil 1.máj a pripadal na utorok, rozhodla som si zobrať v pondelok dovolenku. Bomba nápad, štyri dni volna, a len jeden deň čerpanej dovolenky. Proste hlavička, čo si budeme hovoriť. Len to by môj život nemohol byť, môj život..

Cez víkend som vedela, že to bude klasika. Treba ísť na návštevu k babke, porobiť tam poriadky, stráviť s ňou čas. Odkedy dedko zomrel sme tam pomerne často. Pochopiteľne, chceme jej spraviť radosť, pomôcť jej prekonať toto non happy obdobie. Navyše našu milú babinku pravnúčik (rozumej, malý diabol v koži Olivera) vždy rozveselí. Babinka nám výborne napečie a všetci sú šťastní. Celá sobota za nami, už len prísť domov, spraviť drobcovi večeru, osprchovať sa s ním a hajde do postele. Dieťa o pol desiatej konečne odpadne, samozrejme v našej posteli. Muž je po polroku cez noc preč, na svadbe a Natália je neskutočne šťastná, lebo si môže pustiť ten svoj srrdcervúci seriál ( This is us) a užiť si krásny večer s levanduľovým radlerom v ruke. Jop, krásna idea, ale hovno, hovno zlatá rybka, akvárium nebude. Neviem čo sa zase stalo s tým úžasne rýchlym, bezdrátovým internetom, čo letí cez všetky možné aj nemožné družice, kým dorazí sem, ale nefunguje.  A tak Natália pozerá svoj seriál, ktorý trvá trištvrte hodinu vyše hodiny a pol. Natália padá do postele niečo krátko po polnoci. Nevadí, veď zajtra je nedeľa, určite si pospím…

Prd, megalomanský prd. Rozlepujem oko na to, ako Oliver na mňa čučí a pýta sa či už môže ísť zobudiť babku. Odpovedám, že nie, lebo babka je po nočnej a potrebuje sa vyspať. Kurňa, dobrý napad, aj ja sa potrebujem vyspať. Posielam Olivera po piatich minútach zúrivého plaču pre telefón do obývačky, že sa pozriem koľko je hodín a potom mu poviem, či môže ísť zobudiť babku. Oliver prináša telefón. Rozplepujem aj druhé oko a neveriacky pozerám na zasraté čísla. Na displeji svieti 6:16! Poondených 6:16 v nedeľu ráno, v jediný deň v týždni, kedy si môžem prispať. Presviedčam Olivera, že je mega málo hodín a nech ešte spí. Oliver mi z fleku odpovedá, že on už späť nechce a je hladný. Od zúfalosti by som sa najradšej zastrelila. Vstávam z postele a púšťam tomu satanovi v tele môjho syna rozprávky s nádejou, že sa mi podarí na päť minút odkvecnúť na gauči. Prevkapivo nepodarilo… Mami ja som hladný! A tak idem robiť raňajky. Nie obyčajné raňajky, ale raňajky hodné nedele, lievance. S plným bruchom a s radosťou, že babka už je hore, ma môj najdrahší a hlavne na dlho asi jediný syn nepotrebuje. Prepnem na režim wonder women a upracem celý dom, umyjem kúpelňu, prezlečiem postele, uvarím obed a upečiem koláč. Som KO, našťastie aj dieťa, odpadávame na najbližšie dve hodiny. Keď konečne precitnem sú skoro tri hodiny, domov sa vracia Radko. Vidím ho, ako v ruke drží výslužku so svadby, v tom momente ho milujem najviac na svete. Zožeriem koláčik a zistím, že okrem toho, že je sladký nemá žiadnu chuť. Neveriacky krútim nad tým, ako toto niekto môže pustiť von a ešte aj predávať ľudom za peniaze. Zjavne to tým novomanželom nevadí. Výslužka končí v koši. Natália je smutná, presmutná. Aspoň, že ona piecť vie, talent má po babke, nebola lenivá sviňa a urobila tú bublaninu. Podvedome registrujem plný prádlový kôš, kopu na žehlenie a neumyté okná. Zapínam ignoráciu, level majster a naďalej sa kúpem v bazéne. Sedím pri blogu, z frustrácie, že som vyše dvoch týždňov nenapísala ani čiarku, napíšem článok. Nazvala by som to výkrik do tmy. Ani neviem ako, je polnoc. Zaspávam s vedomím, že zajtra mám dovolenku a Oliver ide do škôlky. Od radosti skoro nezaspím.

Pondelok, deň vytúženej dovolenky. Budík nastavený na siedmu. Je 6:20 a Oliver kričí, mama vstávaj! Na základe vidiny skoršieho odchodu do škôlky, vyskočím ako mladá laňka. Dieťa trvá na tom, že musím s ním do škôlky ja. Pod nátlakom súhlasím. Konečne je tam a ja po ceste domov tancujem indiánsky tanec šťastia. Free mum, happy mum. Presvedčím muža na to, aby sme šli plávať. Zdráha sa, tvrdí, že tam bude veľa ľudí o tejto dobe. Vravím mu, neboj sa, isto nebude, veď keď chodím pred robotou je to v poho. Prídeme do plavárne, zaplatíme päť eur vstup, prídeme k bazénu a kurva. Ludí jak na Václaváku v osemdesiatom deviatom. Jasné, veď prečo by aj nebolo, keď majú všetci dovolenku, že Natália. Si si myslela, že si sama taká múdra? Za chrbtom počujem, som ti vravel, že máme ísť behať. Jop, zase mal ten môj inteligentný zmrd pravdu. Veď preto som si ho brala, no nie? Skočím do malého bazénu s tým, že počkáme, snáď niekto odíde. Konečne mám pravdu aj ja, po desiatich minútach ľudia odchádzajú, sme to my.  S nádejou sama seba sa presviečam, že pôjdem s Hubertom behať, keď prídeme domov. Samozrejme nepôjdem. Zbehneme ešte nakúpiť, polovicu vecí zabudneme. Nevadí, mali krásnu šparglu, mám radosť. Varím dokonalý obed. Vyložím myčku, naložím myčku. Konečne sadám k blogu, už by to konečne chcelo napísať niečo normálne. Lebo za ten desný článok zo včera by som sa prefackala. Radko sa priznáva, že ho ani nedočítal. V duchu vyťahujem zbraň a pácham samovraždu. Z hrdosti ho odmietam vymazať. Napíšem článok o Ghee. Podľa mňa celkom slušný, konečne niečo o výžive. Som sťastná pretože presne o tomto snívam, toto chcem robiť. Naďalej hrdo ignorujem prádlový kôš, z ktorého sa to len tak sype, žehlička je nejaké vulgárne slovo a keď chcem vedieť ako je vonku, výjdem na dvor, okná nepoužívam. Idem pre syna do škôlky, lebo som mu to ráno v nálave vrúcneho citu sľúbila. Syn ma za to vyobíma, stálo to za to. Zvyšok dňa sa kúpeme. Chalani hrajú futbal, ja sa snažím cvičiť jógu. Nechce sa mi, tak na to vyseriem a hrám mŕtveho chrobáka. Dieťa po hodine uspávania odpadne, vonku svetla jak za dňa, ďalší spln. Oli sa o hodinu budí, uspím ho. O ďalšiu polhodinu sa budí, lebo sa chuďatko buchol do hlavy. Uspím ho zase. O polhodinu je zase hore. Rezignujem, zoberiem ho k nám do postele a zaspávam s ním v náručí. Svet je zase v poriadku.

Utorok, sviatok práce. Dieťa vstáva opäť o 6:45. Mám najgeniálnejšieho muža na svete, nechajú ma spať o hodinu dlhšie. Rozplepím oko, Radko odchádza behať. Vytrepem sa z postele, Oliverko otravuje, že sa chce hrať na Harryho Pottera, ako išiel do Rokfortu. Skladám vláčikovú dráhu, či ako sa tá hlúpa vec volá. Celý čas v duchu šomrem, že toto nie je robota pre mamy, ale pre otcov. Oliver nadšený berie do ruk auto a hrá sa na lietajúce auto a rokfortský expres. Baví ho to presne dva a pol minúty. Radko sa vráti z behania, beriem Huberta a idem behať ja. Oliver reve, lebo nechce aby som šla behať. Keď prídem domov, na stole ma čaká káva, voda s citrónom a raňajky. Ten chlap proste vie ako na mňa. Milujem ho. Pohne sa vo mne svedomie a pustím sa do prania. Uvarím šošovicovú polievku, Radko túži po marhuľových guľkách so šulancami a strúhankou. Miluješ ho, opakujem si pri gúľaní guliek z cesta, ktoré by sme mohli na stavbe domu používať miesto tmelu. Vyvešám prádlo a dám prať ďalšie, čaká ma dokopy šesť pračiek. Medzitým sa treba hrať s Oliverkom. Kúpeme sa, jašíme sa. Ožehlím tú kopu prádla, kým on poobede pozerá Mášu a medveďa. V zápale práce mu upracem skriňu a vymením zimné veci za letné. Zrazu zahlási, maminka keď ja by som sa radšej išiel kúpať. K svojej skrini sa dostanem tak o dva roky, no worry. Ideme sa kúpať. Oliverko je hladný, chce večerať. Tak idem urobiť šúlance čo ostali od obeda, tentoraz na slano. Tečú mi sliny a neviem sa dočkať, kedy si z nich dám aj ja. Oliver ich nechce, zje polievku a tie so strúhankou. Príde Radko s tým, že asi idú s dedkom na cigánsku pečienku. Zrazu zavetrí moje šúlance. Mám zlé tušenie. Jop, polku mi ich zožral. Príde dedko, že ide na pečienku bez Radka, pečienku nemajú. Zožerie mi druhú polku mojich exkluzívnych slaných šúlancov. No holt Natália, kto zaváha, nežerie. Nabudúce si to zapamätám. Chlapi odchádzajú na pivo, vrátane toho najmenšieho. Ja idem pozbierať prádlo a mokré opäť vyvešať dovnútra. Je deväť hodín a štyri minúty večer. Práve dopisujem túto, jednu z posledných viet.

Takto vyzerá dovolenka. Dovolenka matky. Nabudúce pôjdem radšej spokojne do roboty…

Vaša matka roka,

Natália.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s